Myslím, že väčšina z nás robí svoju prácu najlepšie ako vie. Žijeme - aspoň sa o to snažíme- zo dňa na deň. Nachádzame sa v spoločnosti, ktorá neprijíma nie, ako odpoveď. Jednoducho to neberie. Ale prečo? Prečo by to malo byť tak, že "podriadení" majú menšiu hodnotu ako "nadriadení"? Podľa čoho robíme predbežné závery? Podľa toho ako osoba vyzerá? Ako sa vyjadruje? Alebo ... koľko má peňazí? Sama si odpovedám na otázku. Peniaze. Presne toto je vodiacim prvkom dnešného a zajtrajšieho dňa. Každý deň sa stretávame s desiatkami ľudí. Trištvrte z nich je bežne oblečených, jednoducho povedané, nevyčnievajú. Veď prečo by sa mali vystatovať, alebo sa tváriť že sú niečo viac? Lebo to hladká ego. Väčšina potrebuje dať najavo to, čo má. Ukázať, že má naviac. Ukázať to, že si môže kúpiť hocičo a kedy sa mu len zachce. Že ostatní jedinci sú len "súčasť davu". Ako ľudia často hovoria, každý máme svoju cenu... Môže byť s desiatkami núl na konci, ale napriek všetkému je to cena.
Rozdiel medzi súčasnosťou a minulosťou je ten, že ľudia neboli tak naviazaní na materiálne bohatstvo. Pomáhali si navzájom a boli šťastnejší. Samozrejme že vládli rôzni panovníci a "vodcovia kmeňov", ale nemení to nič na skutočnosti, že väčšina ľudí malo svoje životné minimum a z toho prežili. Prečo však nastal taký rapídny obrat?
Už predtým som spomínala, že sme prestali odpúšťať a pomáhať. Mnohí z nás to nerobia už ani zo slušnosti. Staršia generácia je znechutená, pretože sa menili podmienky a veda postupovala dopredu rýchlosťou svetla. Každý deň prebiehajú rôzne výmeny názorov a my už len čakáme, že vedci nájdu niečo, ako liek na večný život, alebo dokonca mladosť.
Môj osobný názor na toto celé "strieborné dianie" je taký že by sme mali spraviť veľkú prestávku, pozastaviť sa a prezrieť si svet očami druhého. Vžiť sa do jeho situácie, precítiť to srdcom. Jednoducho a priamo. Neriešiť zbytočnosti, spraviť niečo šialené a vzoprieť sa systému.