Momentálne sedím sama, na mieste prepitým depresívnymi spomienkami. Rozmýšľam nad mnohými vecami a kladiem si tú istú otázku stále dookola. ,,Čo by sa stalo tomuto svetu, keby som nežila?" Odpoveď sa dá predpokladať. Na tomto nádhernom svete, prerasteným novodobou technikou a kde tu kúskami prírody, plnom obéznych, nešťastných, bohatstvom ohúrených a chudobou nakazených ľudí by bolo jednoducho o jedného "nepríčetného" jedinca, obaleného túžbou po živote menej. Áno túžim po živote. Moje telo priam kričí. Chcem tu byť a niečo zmeniť. V prvom rade však sám seba.Povedzme si úprimne, čo by to bolo za naivného človeka, plného zlých myšlienok a vlastností, čo nemá pomaly ani základné vzdelanie a ide tu od základov otriasť a zmeniť svet. Je to vtipné, až primitívne. A vtipné je aj to, že taký štrnásťročný fagan, si zvolil za hlavný cieľ zmeniť svet. Že niekto, kto má ešte silne prežívať svoje detstvo s cukrovou vatou v ľavej a Cappy džúsom v pravej ruke, ťa ide poučovať akým spôsobom máš žiť svoj život a núti ťa rozmýšľať nad vlastnými chybami, akoby si bol pred posledným súdom. Nechcem v ľuďoch vzbudzovať mylnú predstavu o mne a mojom zmýšľaní. Snažím sa im ukázať niektoré nedostatky v ich živote a chcem poradiť, pomôcť. Nechcem viesť prázdne kecy, ktoré nemajú ani hlavu, ani pätu. Nechcem zakazovať, ani prikazovať. Chcem ukázať ...
Raz mi jedna učiteľka povedala, že som ešte primladá na to, aby som menila svet a ľudí okolo seba. Že mám byť sama sebou, ale že ľudia neradi priznávajú svoje chyby. Začala som nad tým rozmýšľať a kládla som si otázky. (Ako to myslela? Čo mi tým chcela povedať?) Potom som na to prišla. Každý si to môže vyložiť po svojom, takže to nejdem rozvádzať. Týmto všetkým som chcela povedať len to, že v každom jednom z nás niečo je. Či je to bezdomovec na ulici, obyčajná predavačka v obchode, žiakovi, učiteľovi, alebo dokonca politikovi. Ľudí všetkých farieb a všetkého druhu.
Ľudia dnešnej doby si neuvedomujú to množstvo vecí, ktoré majú okolo seba. Problém je v tom, že to berú ako samozrejmosť. Nie len to, čo sa týka celej techniky, cez všetky vymoženosti, tablety, notebooky, ale aj dary prírody, rodinu a priateľov - ľudí, ktorí stoja za nami. Práve preto si myslím, že by sme mali držať pohromade. Nemali by sme sa podceňovať, uzatvárať do seba a robiť, že sa okolo nás nič nedeje. Mali by sme konať. Bojovať za ľudí ktorých milujeme. Nie pre nás, ako jedincov, ale pre blahobyt všetkých , ako spoločenstva. Preto by sme mali žiť v dokonalej symbióze so všetkými naokolo, len nie so svojím omylom.