Na svete nie sú dvaja rovnakí ľudia. Máme rozdielne návyky, výšku, váhu, farbu očí a aj schopnosť vcítenia sa. Keď sme nešťastní, máme milióny možností, ako to zo seba dostať. Ja, som si našla záľubu v písaní básní. Napriek tomu, že sa moja zbierka zväčšuje, ich zatiaľ skoro nikto nevidel. Sú to moje vyjadrenia emócií a myšlienok. Prednedávnom som si robila poriadok v skrini a našla som tam útržok papiera na ktorom bola škaredo (asi v zhone) napísaná báseň. Bola som prekvapená, že som niečo také zo seba vôbec dokázala dostať. Aby som nepísala vždy len súvislý text, skúsim sa vyjadriť aj iným spôsobom. Uvidíme čo z toho bude ...
Často plačeš ...
ako pískajú tak skáčeš ...
Bolesť je strašná, no ideš ďalej.
Postupuje pomaly, z veľkej do malej.
Nikdy nevieš čo ťa čaká, čo ťa láka.
Voľakedy sedíš, sem - tam padáš,
no priznaj si! Sám nevieš čo hľadáš.
Si stratený, nehľadaný, no nájdený!
Počuješ svoje srdce, veď vieš že bije,
si si istý že niekto v tebe žije, prebýva.
Voľakto, kto ti krvácajúce rany obmýva.
Si stratený, nehľadaný, no nájdený!
Nádej je malá, no stále je,
nikdy nezahynula, vždy v tebe bola,
no ty si kričal, letel, bežal, plakal a hľadal,
počul si, že ťa niekto volá.
Si stratený, nehľadaný, no nájdený!
Cítim sa ako čosi bez života!
Prevláda vo mne len ničota!
Už necítim žiaľ, už necítim bolesť,
už necítim nič ...
No ty, keď nevládzeš tak krič!
Si stratený, nehľadaný, no nájdený!
Niekedy do ticha volám,
no neverím tvojim slovám.
Dám ti odpoveď bez otázky,
mám myšlienky v hlave ako obrázky.
Som bolesťou otupená, sklátená.
Si stratený, nehľadaný, no nájdený.
Tá bolesť, tie rany, človek sa prieči,
no pritom sám dobre vie, že ho lieči!
Celý život je skúška, je odpoveď,
ktorú ti ja sama poviem hneď.
Si stratený, nehľadaný no nájdený!
Takže asi takto nejako ja píšem. Viem, že nie som druhý Hviezdoslav, alebo Janko Kráľ, ale baví ma to. Je to totiž to jedna z mála činností, pri ktorých zo seba dostanem všetko a potom môžem s pokojnou mysľou robiť iné veci. Dokazujem si,že to za niečo stojí ...
